Lúky

     Mňa na lúkach fascinuje ich rozmanitosť. V rozličných ročných obdobiach tá istá lúka vyzerá úplne inak. Spôsobuje to hlavne vegetácia, čiže rozmanitosť kvetov a tráv, ktoré kvitnú v rozličných časových úsekoch. A pri kvetoch sa zastavím. Nielen, že z pohľadu na krásne rozkvitnutú lúku si odnesieme peknú spomienku, ale lúka ako taká má obrovský význam pre naše zdravie, duševné i telesné. Mnohé bylinky na lúkach sú liečivé. Bylinkový čaj, ktorý si pripravíte sami z vlastnoručne nazbieraných bylín, má nielen inú chuť, než kupované v obchode alebo v lekárni, ale aj účinok. Sila prírody sa v tomto smere prejaví naplno.

     A ešte som  nespomenula to najdôležitejšie. Mnoho kvetov je medonosných. Úbytok kvetov zapríčiňuje skutočnosť, že včely nemajú čo opeľovať. Chybu robíme aj pri kosení lúk. Plošné kosenie zapríčiňuje, že kvety nemajú možnosť rozmnožiť sa, pretože sú pokosené ešte počas kvitnutia. V minulosti ľudia využívali tzv. šachovnicové kosenie. To znamená, že nepokosili celú lúku, ale vynechali určité časti, aby mala vegetácia možnosť rozmnožiť sa. Pripomínalo to šachovnicu. Nádherný príklad takéhoto kosenia som videla u našich susedov na Morave na zámku Milotice. Doteraz tam záhrady kosia takýmto spôsobom.

     Byliny rastúce na lúkach sú vynikajúcou potravou aj pre hospodárske zvieratá a záleží od nich kvalita mäsa a hlavne mlieka. V tomto smere v Európe vedie rebríček kvality určite alpské mlieko a z neho vyrobené mliečne výrobky. Vďaka čomu? Vďaka bylinkám rastúcim na lúkach, na ktorých sa dobytok pasie. Bez zásahu človeka, bez chemických postrekov. Je to čistá príroda.

     Tento rok ma ale prekvapil, na jednej mojej obľúbenej lúke, úbytok chránených vstavačov a vstavačovcov - voľne rastúcich druhov orchideí, ktoré práve v tomto období kvitnú. Príčinou boli premnožené hraboše. Neskutočné množstvo dier v zemi sa nedalo prehliadnuť. O tom, čo takýto tvor dokáže urobiť, sa každoročne presviedčam v záhrade, kde mi ničia úrodu. Polia im už nestačia, presunuli sa do záhrad a na lúky susediace s poľami. Aj poľnohospodári ich premnoženie vnímajú ako veľký problém, lebo im spôsobujú škody na úrode. A podľa mojich tohtoročných skúseností aj na chránených druhoch rastlín. Chemická likvidácia hrabošov bola zastavená kvôli rastúcemu úhynu vtákov, ktoré buď skonzumovali jed, alebo hrabošov, ktorí boli týmto jedom otrávení. Prirodzených nepriateľov hrabošov ubúda. Čo v takomto prípade robiť? Nechať hraboše svojmu osudu, nech ničia úrodu a rastliny na lúkach? Alebo ich chemicky odstrániť a ohroziť, alebo vyhubiť vtáky?

     Podľa mňa za premnoženie hrabošov môžeme zasa my, ľudia. V minulosti sa na dedine chovali v každej domácnosti domáce zvieratá. Ľudia zbierali na poliach zvyšky, ktoré tam zostali po kosení. Nakŕmili tak domáce zvieratá a pôda bola očistená od zvyškov. V dnešnej dobe to tak nie je. Všetko, čo na poli zostane, poľnohospodári zaorú, aby sa zvýšila kvalita pôdy. Pôda je spokojná, ale spokojné sú aj hraboše. S množstvom slamy im na poli zostanú aj zvyšky úrody. Ľudia si ju pozbierať nemôžu, bola by to krádež. Tak sa nám premnožujú hraboše a spôsobujú škody všade, kde sa dá. Niekde sa stala chyba. Kde? Popremýšľajme!