Prečo práve bábkové divadlo a ako vzniklo?

     Premýšľala som nad tým, akú formu informácií zvoliť, aby sme mohli projekt "Deti a ochrana prírody" predstaviť aj škôlkárom. Sami si knižku neprečítajú, ale reagujú na obrázky, postavičky, hudbu... Takže to bude bábkové divadlo a s hudbou. A tu ma zas rozbolela hlava. Kde ja to divadlo zoberiem? Budem si ho musieť vyrobiť. Ale z čoho? Chcela by som s ním navštíviť materské školy, ale pokiaľ bude veľké, nemám šancu ho do škôlok dopraviť. Takže to musí byť niečo, čo sa zmestí do osobného auta. Niečo, čo sa dá rozložiť a znovu zložiť. A keďže ho budú väčšinou prenášať ženy, nesmie byť ťažké.

     Kamarát mi povedal: "Urob to zo styroduru, s tým sa môžeš hrať a prilep na neho suchý zips, aby si to mohla rozobrať." Ja som sa naozaj hrala a fungovalo to. Konštrukcia divadla je z ľahkých stavebných materiálov a zvyšok je vlastne recyklácia nepotrebných vecí. Na výrobu kulís a opony som využila nepoužívané posteľné plachty. Ale samé o sebe boli nudné. Bolo potrebné oživiť ich, najlepšie nejakou kresbou. A tu nastal ďalší problém. Neviem pekne kresliť. Ale keď sa chce, ide aj nemožné. A podarilo sa. Vyzerá to z môjho pohľadu trochu čudne, no páči sa to, čo ma veľmi teší.

     Lúku som vyrobila z nepotrebnej priadze, čo mi zostala, keď sme doma ešte plietli a háčkovali. Tak som ju jednoducho uháčkovala a doplnila ju aj háčkovanými kvetmi. Veľkú radosť mi urobilo objavenie zeleného chemlonu, ktorý sa fantasticky hodil na výrobu trávy. Samotné postavičky dali zabrať už mojím kamarátom, ktorí mi ich nakreslili, vyrezali a obliekli. Na ich šaty boli opäť použité nepoužívané závesy a nepotrebné oblečenie.

     Čo mi dalo najviac zabrať, bol strom. Pozbierala som v záhrade spadnuté konáre, obalila ich do krepového papiera, namaľovala správnou farbou a nalepila listy. Víly potrebovali hojdačky z lúčnych kvetov, tak som ich tiež uháčkovala. Takto som postupovala krok za krokom a riešila jeden problém za druhým.

     Scénár som si tiež napísala sama, ale bol dlhý a deti by sa nudili. Musela som ho skrátiť. V divadle účinkuje množstvo postáv a každá postava nemôže mať svojho herca. Tak opäť nastúpili kamaráti a urobili sme audio nahrávku, aby postavičky neboli hovorené jedným hlasom. Ale.... Chcelo to hudbu. Poprosila som kamarátku Simsalalu, ktorej píšem texty, či môžem použiť niektoré jej pesničky. Súhlasila. No napriek tomu som napísala niekoľko textov piesní pre divadlo a premýšľala, čo s nimi. Chýba k nim hudba. Keďže som sedem rokov chodila do ľudovej školy umienia, niečo sa na mňa nalepilo a melódia bola na svete. A opäť nastupujú kamaráti, ktorí mi aktuálne pomáhajú s nahrávkou. Veľmi by ma potešilo, keby som mohla predstaviť aj živú hudbu. Takže divadlo je pripravené. Ešte by som potrebovala ďalšie animátorky alebo animátorov. Možno sa po tomto článku niekto ozve sám.